Zuzana Bobovníková, Fotograf, Česká republika
Jaké to je být na mateřské dovolené? Jaké to vůbec je být matkou? Co při tom ženy cítí a jak zasahuje samotná existence dítěte do jejich vlastních potřeb? Jak tráví volný čas, kdy uložily dítě ke spánku a mají alespoň chvilku sami pro sebe? Cyklus fotografií Zuzany Bobovníkové, která si mateřskou dovolenou sama prošla, boří stereotypní představy o matkách, které o nich máme zažité. Její netradiční pohled na ženy a styl, jakým je zachytila, dokazuje, že i ony jsou lidské bytosti, které mají své malé neřesti, potřebují občas „vypnout“, ale rozhodně to neznamená, že by byly špatnými matkami. Naopak. Z každé fotografie je více než patrné, jak své dítě (děti) milují a že mateřská láska je bezmezná. (WoL)
 |
 |
 |
Predstavujem Vám dokumentárny cyklus Matky, ktorý som fotila počas mojej materskej dovolenky. Toto obdobie bolo pre mňa- ako ženu aj fotografku- zvláštnym a určitým spôsobom aj iniciačným obdobím. Bolo to obdobie sebapoznávania a extrémnych emócií, či už pozitívnych alebo negatívnych. V tomto období som sa, okrem iného, aj začala vzdelávať v oblasti fotografie a po prvý krát som mala potrebu prostredníctvom fotografie sformulovať a prezentovať názor na určitú tému a tou témou bolo vnímanie matiek na materskej dovolenke – a tým aj mňa – okolím.
Všetky fotenia prebiehali v súkromí každej z fotografovaných žien. Po rozličných pokusoch v interiéroch a exteriéroch som dospela k názoru, že domáce prostredie poskytuje fotografovaným najväčšiu mieru súkromia a intimity a zároveň umožňovalo a podporovalo čoraz jasnejšie sa črtajúci zámer a to – nafotiť matky bez detí, ale tak, aby po zhliadnutí súboru bolo zrejmé, že všetky fotografie majú niečo spoločné.
Lezecká stena na chodbe patrí kamarátke a športovkyni, slovenskej olympioničke v akrobatickom lyžovaní, s ktorou som strávila dlhé roky v popradskom gymnastickom oddielu…
 |
 |
Fotka s kockami vo vani je o žene, ktorá roky závodne plávala, miluje vodu a jej syn zasa kocky…
 |
 |
 |
 |
 |
„Je to diktát o tom, ako by sa „správna“ matka mala a nemala chovať.”
Fotenie bolo v určitom zmysle aj spoločenskou udalosťou, dôvodom na stretnutie. Niektoré ženy boli moje blízke priateľky, veľa som o nich vedela, poznala som ich koníčky, radosti a starosti. Iné som poznala len z detského ihriska a trvalo určitý čas, kým som si získala ich dôveru a fotoaparát im prestal vadiť. Situácie na fotkách nie sú samoúčelne, sú súčasťou príbehu každej ženy.
Cigaretka vo vani vyplynula z rozhovoru, kedy si kamarátka povzdychla, že najlepšia časť dňa je, keď večer uloží deti do postele, napustí si vaňu a zapáli si, že je to dokonalý relax…
 |
 |
 |
„…domáce prostredie poskytuje fotografovaným najväčšiu mieru súkromia a intimity…”
Rola matky priniesla do môjho života veľké a nepredvídateľne zmeny. Zdieľanie a konfrontácia mojich pocitov s pocitmi mojich kamarátok a známych, ktoré tiež boli matkami, mi veľmi pomáhalo. Myslím, že všetky spoločenské stereotypy – negatívne aj pozitívne – týkajúce sa materstva, sú pascou pre matky samotné. Je to diktát o tom, ako by sa „správna“ matka mala a nemala chovať. Deti priniesli do môjho života veľké zmeny a ich stopa vo mne navždy zostane. O tom sú aj moje fotky. Deti sú stále s matkami, aj keď s nimi vlastne nie sú, ich existencia je zrejmá aj v ich neprítomnosti…
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |