Vladimir Yurkovic, Grafik, Slovensko
Fotografie, grafika, design, to jsou tři fenomény, které se poslední desetiletí proplétají jak copánky plavovlasé holky u splavu. Není se ale čemu divit, ba naopak, navzájem se podporují a pomáhají si jak sourozenci, kteří mají stejného otce, ale jinou maminku. Své o tom jistě ví i fotograf, grafik a designér Vlado Yurkovic ze Slovenska. Jeho černobílý, širokoúhlý set byl jeden z prvních v našem projektu a taky se jako jeden z prvních zapsal do paměti mnohých uživatelů svým foto-grafickým pojetím. Jsme moc rádi, že dnes můžeme přivítat tohoto umělce na našich stránkách v sekci Mistři Week of Life. Vítejte ve světě Vlada Yurkovice.
Mnoho lidí uvádí, že se o fotografování začali zajímat již od útlého věku. Jak tomu bylo ve vašem případě?
Ak môžeme za útly považovať vek 9-10 rokov, tak potom sa do tejto skupiny radím aj ja. Otec mi z Ruska priviezol lepší kompakt Villia 2, pri ktorom Smena bledla závisťou. Jednou pákou sa prevíjal film a naťahovala sa aj závierka, čo bol vtedy štandard skôr na zrkadlovkách. Prvé výsledky spracované cez fotolab ma povzbudili natoľko, že som začal nielen vyvolávať, ale i zväčšovať v útulnom kúpeľňovom jadre. Otec od niekoho požičal starý Opemus, neskôr mi zadovážil kinofilmový
Magnifax a leštičku. Na vážnejšie veci som si požičiaval Zenit s veľkým bleskom. Už na základnej škole som dokázal robiť rodinné oslavy a svadby. Ako zdroj občasného príjmu to bolo veľmi príjemné. Aj v škole som bol s fotoaparátom celkom populárny. Taký bol môj útly fotografický vek.
Vaše povolání je grafik. Ve kterém oboru grafiky se pohybujete?
Nie je to celkom presne tak. Ak sa bavíme o nefotografickej polovici môjho ja, potom je v dnešných súvislostiach moje povolanie designér. Tými súvislosťami myslím súčasné skreslenie pojmu grafik. Spoločnosť v tom nemá dodnes jasno, či grafikom je ten, čo tvorí grafiky – grafické listy alebo ilustrácie grafickými technikami, alebo grafický (užitý) design, či ten čo posúva myš po stole a stáva sa módnym doplnkom firiem a jednotlivcov. Je predsa trendy „Míti svého grafika“.
Ak odhliadnem od svojich pocitov a zaradím sa nie podľa toho čím sa cítim, ale podľa toho čo robím a čo ma živí, som designér-fotograf. Alebo aj naopak. Podľa čísiel víťazí každý mesiac iná profesia. Vrátim sa k druhej časti otázky: Corporate Identity Design (komplexná firemná identita), obalový design, knižný design, výročné správy…
Jistě máte v mnohém pravdu. Myslím, že málokdo nad tím dnes uvažuje takto. Je dobré to slyšet a trochu si srovnat pojmy. Ale jedno ve vás přeci jen musí převažovat, je to fotograf či grafik?
Srdcom som iste fotograf. A to z hĺbky celej duše. Foteniu sa môžem venovať bez ohľadu na jej stav, či nálady.
Myslíte si, že vás vaše grafické vzdělání během fotografování v nějakém ohledu ovlivňuje či vám napomáhá?
Vyštudoval som design priemyselných výrobkov. Mal by som teda vedieť navrhnúť a pripraviť do vývoja všetko, čo sa priemyselne vyrába – od nočníka po auto. Počas celého štúdia som sa však paralelne pripravoval na životnú dráhu fotografa. Po ukončení školy som dostal ihneď prestížne miesto v koncerne Chirana a fotografia bola v ten dobe mojim pomocníkom i voľnočasovou aktivitou na plný úväzok. Po zamatovej revolúcii som prepadol značke Apple so zámerom digitalizovať a spracovávať obraz. Život a táto značka ma však vtiahli do odbočky designu zvaný grafický. Vybudoval som úspešné grafické štúdio, ktoré získalo rad významných ocenení. Tempo práce a moja funkcia artdirektora si vyžadovali, že na fotografovanie som musel najímať externých fotografov. Pri tom som sa naučil zadávať fotografické úlohy ako aj vyberať z množstva záberov a autorov to, čo je pre danú zákazku najsprávnejšie. Trvalo celých pätnásť rokov, než sa stalo aj moje fotenie profesionálnym, teda dostávať za fotenie a práva odmenu a aktívne sa predávať.
Táto krátku história preto, aby moja odpoveď na otázku neznela len: áno, iste. Ovplyvňujú sa a pomáhajú si navzájom. Je to ako výhoda mať kvalitné všeobecné vzdelanie. Svojim spôsobom som šťastný človek, čo si vymyslím(e), to aj nafotím a už pri fotení viem, kde budú aké titulky, či texty. Jedna polovica človeka fotí a druhá už vie, ako to zalomí. Jednoducho paráda. A ak niekto zapochybuje o tom, čo vlastne som, odkážem ho na heslo „renesancia“.
Měl jste na té své dlouhé patnáctileté cestě nějaké vzory či fotografické oblíbence?
Peter Lindbergh – neviem či obdivujem viac jeho, ako autora, alebo jeho vkus pri výbere modelov. Stvorenia neženy-nemuži, ale iste anjeli. Jedného som aj stretol. Richard Avedon – chcem, alebo nechcem, musím pripustiť silnú duchovnú spriaznenosť s týmto fotografom. MaW…
Robert Vano – pre jeho tvrdohlavú alchýmiu a ľudský rozmer. Z profesionálneho hľadiska je to Gilles Bensimon – možno mu závidím aj ten častý pobyt v Karibiku s večne dobrým svetlom od Boha a modelky podobne. Špeciálne sa už od praveku venujem subjektívnemu dokumentu. Tento formát sa dá stručne charakterizovať ako 35 mm. Nemyslí sa však film, ale sklo. Tu ma vždy oslovujú Anthony Suau, Sebstiao Salgado, Bohdan Holomíček.
V grafice, nebo chcete-li grafickém designu, jste ale dosáhl na světový vrchol. Byl jste oceněn, získal jste spoustu cen včetně té největší za reklamní grafiku, pochlubte se prosím.
1995 – Golden Drum New Europe | finalist
1997 – Národná cena za dizajn
1998 – Golden Drum New Europe | Golden drumstick Golden Drum New Europe | Silber drumstick London International Advertising Awards ‘98 | winner | calendars
1999 – London International Advertising Awards ‘99 | finalist | annuals London International Advertising Awards ‘99 | finalist | corporate identity
2000 – Best annual report (Trend) | 2nd place | annual (99) for SZRB
2001 – Best annual report (Trend) | 3rd place | annual (00) for SZRB
2002 – Best annual report (Trend) | 1st place | annual (01) for SZRB Best annual report (Trend) | 3rd place | annual (01) for PSS Best annual report (Trend) | 1st place | electronic version of annual (01) for SZRB
2003 – Best annual report (Trend) | 1st place | annual (02) for PSS
2004 – Best annual report (Trend) | 3rd place | annual (03) for PSS
2005 – Best annual report (Trend) | 2nd place | annual (04) for Orange
2006 – The Most Beautiful Books of Slovakia | V. Godár – Mater
Máte nějaký speciální fotografický sen?
Dva roky prázdnin strávených v práci, najradšej ako Gilles Bensimon.
Pojďme k samotnému projektu, který nás spojuje. Kdy jste se poprvé dostal k Week of Life a jaká byla Vaše první reakce?
Prvý krát som o ňom počul na jar minulého roku, kedy Adolf Zika so mnou konzultoval logo pre WoL. Projekt si ma samozrejme ihneď získal a okrem prisľúbenej pomoci som pohotovo dodal ďalšie osoby ochotné sa podeliť o kúsok svojho života a súkromia. Dnes som hrdý na svoje tipy, z ktorých sa stali stálice v hodnoteniach top 10, alebo v Editor´s choice. Som hrdý aj na to, že Vlad Gerasimov a Vincent Sagart, obaja nesmierne ďaleko, každý na inú stranu sveta, to nevzdali a vydržali do konca. Posudzujem to podľa seba, lebo ja osobne som začínal aspoň tri krát znovu. Disciplína, to je asi zásadný pojem, ktorý mi rezonuje s realizáciou WoL. Uprostred týždňa, alebo hneď skraja prichádzali dni tak hektické, že som si po ranných záberoch na zvyšné fotky spomenul až večer pri nasadaní do auta na cestu domov zo štúdia. A na konci dňa znova disciplína? Vybrať 9 najlepších? Napokon zvíťazila taktika kontinuálneho fotenia, kedy som sa na všetky zábery pozrel prvý krát až po skončení „týždňa“. To bol pre mňa jediný spôsob, ako to dokončiť.
Myslíte si, že projekt jako je WoL může pomoci nebo může něco dát člověku, který právě vytvořil svůj týden a zároveň i člověku, který je jeho divákem a přitom se vůbec neznají?
Iste! A to obom navzájom. Aj preto ma základná myšlienka WoL okamžite nadchla. Považujem za veľmi cenné, že dávame možnosť nazrieť do svojich životov, do svojho voľného času a to v zásade komukoľvek (ak sa pridal) a kdekoľvek na Zemi. I pre mňa samého bolo zaujímavé pozrieť sa na jeden týždeň ako reprezentanta svojho života. Tých 63 záberov má magickú moc.
Jak moc jsou pro Vás věci soukromé soukromé a kde je podle vás hranice mezi tím, co by se mělo nebo mohlo ukázat a co už by se nemělo dostat z rodinného archivu?
Pýtate sa ma na definíciu hranice, s ktorou má dnes problém väčšia časť civilizovaného sveta. Všadeprítomné bezpečnostné kamery, skenery či bulvár len vzbudzujú náš strach zo straty súkromia a burcujú legislatívu. Na druhej strane sa napr. bulvár bráni, že bez echa od samotného objektu by nebolo ani kontroverzných záberov, či správ. Hovorím síce o špičke ľadovca, ale časť populácie má jednoducho exhibíciu v krvi a keď dostanú nástroj na realizovanie sa, iste ho využijú. Jedna skupina to má ako čistý, povedzme že prirodzený a často krát neuvážený exhib, u inej skupiny je to čistá kalkulácia, alebo povedzme slušnejšie, public relations.
Ja myslím, že to, na čo sa pýtate je čisto vecou svedomia a v tom sa i reflektuje postoj k sebe samému, k životu a tak isto aj k projektu WoL. Možno aj preto som začínal svoj prvý týždeň na niekoľko krát. Párkrát som sa pristihol, ako sa napomínam: NEHRAJ (nefoť to), toto nie je tvoj skutočný život. To však neznamená, že som konal „správne“. Odpoveď na túto otázku je čisto individualistická, subjektívna, podobne ako zábery do WoL. Každý z autorov svojho týždňa môže zvoliť nielen svoju metódu zobrazovania, ale aj mieru, alebo hĺbku intimity.