Mama sa nikdy nechcela fotiť. Odjakživa sa skrývala a rázne odporovala túto formu dokumentovania. Pri prezeraní svojich fotiek som zistil, že ju nemám naozaj na žiadnej. Sem tam sa tam mihla, ale nikdy nebolo jasné či to je vôbec ona. To nie je možné aby som fotil všetko,… veci podstatné aj nepodstatné a svoju mamu nemal ani raz.Vrhol som sa na škatuľu s rodinnými fotkami. Len sa potvrdilo, že jej „obľuba“ fotografovania má korene naozaj hlboko.
Chcene alebo nechcene, jedna fotka sa jej strýkovi naozaj podarila. Vtedy ešte malá Alenka s maminým dozorom utiera riady. Pekne nakomponovaná, jednoduchá fotografia. Natoľko ma zaujala, že som si ju zobral, dokonca aj naskenoval. Pozerám na mamu a späť na fotku, akoby sa ani nezmenila. Ešte aj vlasy má rovnako upravené, dokonca rovnako dlhé. Rozhodol som sa urobiť túto fotografiu znovu po 40tich rokoch. Dosť skepticky som došiel s týmto nápadom za mamou. Čakal som jej typické odmietnutie, bez žiadnych kompromisov. Neviem čím to je, ale natoľko ju to zaujalo, že do toho šla. Kuchyňu máme podobnú ako mala za mlada, s tým problém nebol. Len po babine , maminej mame, tu zostalo prázdne miesto. To sa nedá nahradiť nikým iným. Umocnil som ho prázdnym miestom vyplneným iba čisto bielymi kachličkami. Týmto som posunul punktum celej fotografie na úplne inú úroveň. Bola tu a jej miesto už nik nenahradí. Je to tak kruté a pritom bežné.
Je to moja najlepšia fotografia. Vôbec nejde o techniku spracovania alebo svietenia , pre mňa je to silná a myšlienkovo hlboká fotografia, kvôli ktorej som sa chvíľu zastavil a uvedomil si, čo je v živote dôležité. Čas je nezastaviteľný a preto by sme nemali strácať čas zbytočnosťami.