Juraj Sucharda, Obchodník, Slovensko
Žijí vedle nás a přesto jakoby si žili ve svém vlastním světě. Komunita je pro ně vším, vyloučení z jejího středu by jistě těžce nesli. Chrání si své soukromí a mají pověst problémových obyvatel, se kterými se nedá vyjít, a proto se jim jejich sousedé raději vyhýbají. Řeč je o Romech, kteří kdysi dávno z neznámých důvodů opustili Indii a vydali se směrem do Evropy, kde se následně usadili a přijali ji za svůj nový domov. V očích mají divokost a touhu po dobrodružství. Jak ale doopravdy žijí? Co je trápí a jak to vypadá u nich doma? O tom všem je dnešní reportáž Juraje Suchardy, který se se svým fotoaparátem vydal na místa, kam je většinou přístup “bílým” odepřen.
Sociálna oblasť nie je mojou silnou stránkou. Až keď moja manželka nastúpila na vysokú školu, zaoberajúcou sa týmto predmetom, nechtiac som nazrel hlbšie. Správna chvíľa prišla pred nedávnom, keď sme sa dostali do komunitného centra neďaleko Košíc. Privítal nás mladý muž – Róm, spolužiak. Po krátkom rozhovore sme sa vydali na exkurziu, zas z môjho pohľadu, za hranice možností.
Cestou do osady sa dozvedám o klasických problémoch financií, nepochopenia, nedostatku podpory, neochoty vládnej moci, ale aj o snoch, túžbach a snahe niečo na tejto zemi zmeniť. Pôvodne som chcel zdokumentovať Week of Life jednej matky z osady, ale mentalita a strach z neznámeho im (a ani mne) to nedovolil.
Keď sme sa dostali na rázcestie smerom do osady, priznám sa mal som aj obavy, bol som nedočkavý, ale hlavne som vôbec nevedel do čoho idem. Hlavne že sme mali sprievodcu, pretože inak by som sa tam stretol skoôr s neochotou ako vrúcnym prijatím. Hneď som sa aj dozvedel ako jeden fotograf prišiel v osade o svoju výbavu.
Zaviedol nás do maličkého “domčeka”, ktorý bol postavený z rôznych tehál, strecha bola ani neidentifikovateľná, poprikrývaná pneumatikami, všade dookola špina a kopa kupodivu spokojných a veselých detí. Asi 35 ročná žena nás privítala bezzubým úsmevom, ale o to srdečnejšie. Postavila do radu svojich 10 detí. Na mená si nespomínam, ale vek bol od 9 mesiacov až po 15 rokov. Od nášho sprievodcu sa dozvedáme, že si dala ako jedna z mála vnutromaternicové teliesko, lebo viac detí by už určite neuživila. Hlavne v domčeku o rozlohe 9m2. A to aj napriek faktu, že aj byty nižšieho štandardu podľa vyhlášky NR SR 259/2008 musia mať najmenej 12m2 na uživateľa a minimálne 6m2 na každého ďalšieho. Úžitková plocha menšieho bytu musí byť najmenej 15m2. O luxuse záchoda, kúrenia a prívode pitnej vody ešte len snívajú, no napriek tomu sú deti čisté, obuté a učesané. Pozýva nás na návštevu a núka čajom.
„O luxuse záchoda, kúrenia a prívode pitnej vody ešte len snívajú, no napriek tomu sú deti čisté, obuté a učesané.”
Vstupujeme do pekného príbytku, na počudovanie a v rozpore s mojou predstavou, uprataného a čistého. Postele úhľadne ustlané, na poličke uložené poháre uškami otočenými k oknu, pyžamá uložené na kraji postele a na peci “buble” polievka. Naša malá sa rozplakala a tak ju musela manželka vytiahnuť z kočíka – na čo celé osadenstvo zhíklo s otázkou „Aj bieli majú deti?!” a nakojiť ju priamo v domčeku. Uvedomili sme si, ako sa máme skvelo a pobrali sme sa ďalej. Rozhovorom po ceste sa dozvedáme o spoločenstve ako takom. Pýtam sa prečo decká nie sú v škole a odpoveď znie: „To staršie dievča už povinnú školskú dochádzku ukončilo, čaká sa na ženícha. A mladšie čakajú až na poobedňajšie vyučovanie, pretože miestna škola nemá kapacitu na to, aby všetci chodili doobeda a fondy stále nie sú schválené, hoci projekt už pár rokov čaká.” Na moju otázku – prečo majú toľko detí, dostávam pár zaujímavých odpovedí: „Nerozumejú pojmu antikoncepcia, nedostatočná osveta, nezáujem aj zo strany majoritného obyvateľstva – napr. zriadením sociálneho pracovníka, ktorý by bol v nemocnici a rodičkám by všetky možnosti vysvetlil (antikoncepcia, sterilizácia).” „Veď napr. v roku 1972 dostávali rómske ženy vzhľadom k vysokému podielu nezdravej populácie, za rozhodnutie sterilizácie akúsi “odmenu”, ktorá mala nahradiť pobyt matky v nemocnici, no vyvolalo to nepriaznivý ohlas za hranicami ČSSR.”
 |
 |
Pýtam sa na spolunažívanie rodín, priateľov, detí. Manželka musí byť 100% verná, inak je vyvrheľom spoločnosti. Naopak, neveru muža musí tolerovať. Ak ich niekto nahnevá, vedia sa dlho ozajstne hnevať, no o to srdečnejšie je uzmierenie. Vchádzam do ďalšieho príbytku. Je väčší ako ten predtým a nad vchodom sa týči veľký satelit. V dome je čisto a na posteli pije mlieko asi ročné dieťa.
Ďalšia zastávka je v maringotke. Tu je už ale cítiť úplnú chudobu. Z peňazí, ktoré dostanú, nakúpia ryžu, múku, zemiaky. Deti jedia hlavne posúchy pečené na pieckach, ktoré sú vo väčšine domov. Komunitné centrum dohliada na papierovačky z úradov, na to aby rodičia detí, ktoré sú v detských domovoch, ich navštevovali, na projekty, pomoc v núdzi, lebo väčšina má ukončenú len povinnú školskú dochádzku, takže sú nesamostatní pri vybavovaní, organizovaní prác v osade, dodržiavanie školskej dochádzky. A všetky tie dôležité veci, na ktoré oni sami nestačia.
„Manželka musí byť 100% verná, inak je vyvrheľom spoločnosti. Naopak, neveru muža musí tolerovať.”
 |
 |
Potrebuju lásku, citlivosť, pravidlá a mantinely, pretože sú slabí a závislí. Sú medzi nimi výnimky, no my tiež nie sme všetci rovnakí. Zmenil som pohľad, zmenil som názor. Musíme ich vziať za ruku ako deti a naučiť ich žiť, veriť, milovať a chrániť.
Autor textu: Monika Suchardová Ciprusová
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
Jak se vaří voda
