Ján Skaličan, Student, Slovensko
Svým prvním počinem na Week of Life dal najevo, že jeho srdci je blízké černobílé vidění světa, které ve svých dalších týdnech perfektně rozehrál. Málokdo však tušil, že se Ján Skaličan najde s postupem času i v barvě a bude i díky ní na Week of Life excelovat. Přestože byl jeho cit pro fotografii a dokumentární vidění světa zřejmý již od začátku, Ján si své mistrovství vydobyl především svými posledními týdny, ze kterých je již jasně čitelný jeho rukopis. Jaké místo zaujímá fotografie v jeho životě a jakým směrem by chtěl v budoucnu v tomto oboru směřovat, se dozvíte v rozhovoru s již 3. slovenským Mistrem WoL.
Další mistr pochází z hlavního města Slovenska Bratislavy. Není jím nikdo jiný než Ján Skaličan, člen projektu, který nás poslední dobou pravidelně zásobuje týdny téměř bez přestávky. Ve Vašem účtu kromě bydliště a data narození nenajdeme více informací. Spoustu z nich můžeme najít ve Vašich fotografiích, přesto nám o sobě prozraďte něco bližšího?
Najskôr sa chcem ešte raz poďakovať za výber. Naozaj ma to veľmi potešilo. Takže k otázke. Mám 21 rokov a pochádzam z Bratislavy. Chodil som na strednú odbornú školu elektrotechnickú, kde som si spočiatku myslel, že som sa našiel. Nebola to správna voľba a tak som po jej ukončení smeroval na prírodovedeckú fakultu, odbor: Geografia – Informatika. Popri týchto mojich idealistických plánoch budúcnosti som prišiel ku fotografii. Už počas strednej školy som nadšene dokumentoval svet naokolo a ako u väčšiny na dovolenkách. Spočiatku mobilným telefónom neskôr kompaktným fotoaparátom, až som sa dostal k digitálnej zrkadlovke. Už vlastne od detstva do mňa dedko vštepoval kreativitu. Spoločne sme kreslili všetko okolo nás. Naozaj ma to bavilo, ale časom som sa dostal k inému spôsobu vyjadrenia. Fotenie postupne vytlačilo učenie sa geografie. Už druhýkrát v živote som si zle vybral. Napokon som sa dostal na školu dizajnu, na ktorej študujem fotografiu a ak sa pošťastí tak vyjde aj VŠVU. Moje očarenie fotografiou sa posunulo ešte ďalej a to do tmavej komory. Už dlho sa mi páčili analógové fotografie, ktoré majú tú svoju nezameniteľnú atmosféru. V súčasnosti ma vlastne fotografia pohltila natoľko, že som začal dokumentovať svoje bežné dni v mojom bežnom týždni. A to som vlastne už tu.
Bratislava je ve Střední Evropě známá festivalem s názvem Měsíc fotografie, který se pravidelně uskutečňuje v listopadu. Jistě jej máte dokonale projitý. Jak akci vnímáte a na co přesně byste nalákal nadšené fotografy, kteří by se této akce rádi zúčastnili?
Bratislava práve tento rok oslávila už dvadsiate výročie Mesiaca fotografie. Je to skvelé, že sa takéto niečo v našom malom hlavnom meste organizuje. Malé mesto je vlastne výhodou, pretože pár krokmi môžete prejsť všetky galérie. To by sa v iných mestách v Európe tak ľahko nepodarilo. Naozaj ma teší aj jeho úroveň a to vlastne za smiešne alebo niekde aj žiadne vstupné. Tento rok ako aj po tie minulé nám Mesiac fotografie poskytol výstavu dejín i súčasnej umeleckej tvorby. Rozpísať sa o 34 výstavách je ťažké. Vytrhnem preto len dve, pre mňa najlepšie výstavy. Najväčšou hviezdou tento rok bol dokumentarista z Anglicka, Martin Parr. Mal v Bratislave aj prednášku, na ktorej som sa nestihol zúčastniť. Jeho výstava niesla meno Luxury (Luxus), kde zachytil bohatých ľudí, ktorí „predvádzajú“ svoje šperky. Na prvý pohľad by sa mohli pre laika jeho fotky zdať ako náhodné cvaky. Ešte viac to umocňujú „lacne“ nainštalované fotografie, niektoré iba pripichnuté bez rámu a skla. Týmto (pre neho typickým) spôsobom ako keby ešte viac podtrhol význam výstavy. Medzi moje ďalšie „srdcovky“, tentokrát z minulosti, rozhodne patrí František Drtikol. Na jeho výstave v SNG boli vystavené diela z jeho poslednej tvorby, z rokov 1930-35. Išlo o výjavy s vyrezávanými figúrkami. I keď to neboli jeho typické portréty a akty, potešilo ma, že som si mohol pozrieť aj túto, pre mňa menej známu, tvorbu. Za nahliadnutie určite stáli aj výstavy: Nepokojné médium, ktorá nám ponúkla prierez dvadsiatimi rokmi slovenskej fotografie… A výstava Chien-Chi Changa – Reťaz, ktorá poskytla naozaj pocitové dvojportréty pacientov z psychiatrickej kliniky. Samozrejme aj mnoho ďalších, ale toto sú také moje „best of“ tipy.
Omyl s výběrem školy asi udělalo mnoho z nás. Život je však zavedl mnohdy úplně jinam. Pro Vás je nyní fotografie, dalo by se říci, životním posláním. Jak byste chtěl, aby se fotografie ve Vašem životě rozvinula? Láká Vás se fotografií živit a je možné se v Bratislavě, či respektive na Slovensku, jí uživit? Samozřejmě myslíme volnou či uměleckou formu a ne jen fotografování školek či svateb? Pro Vás je nyní fotografie, dalo by se říci, životním posláním. Jak byste chtěl, aby se fotografie ve Vašem životě rozvinula? Láká Vás se fotografií živit a je možné se v Bratislavě, či respektive na Slovensku, jí uživit? Samozřejmě myslíme volnou či uměleckou formu a ne jen fotografování školek či svateb.
Rozhodne by som chcel, aby sa fotografia stala mojim povolaním. Nie je nič lepšie ako keď robíte to čo vás baví a ľuďom sa to páči. Rád by som sa zameral na umeleckú fotografiu, ale niekde začať musím. Nevyhýbam sa pre začiatok ani fotografovaniu svadieb, skôr to beriem ako ďalšiu skúsenosť. Myslím si, že na Slovensku sa fotografiou dá uživiť, ale nie je to ľahké. Takisto ako vlastne v žiadnom inom obore u nás. Treba sa snažiť, byť originálny a ukázať čo je vo vás. I keď mi je jasné, že to ľahké určite nebude, nič iné mi nezostáva. Chcem kvalitovo rásť a napredovať, o čo sa vlastne snažím už teraz.
V rozhovorech se již objevila otázka, kde byste chtěl nejraději fotografovat. Tentokrát se zeptáme trochu jinak. Jakou situaci byste nejraději zachytil na jediné fotografii či menším souboru?
Ak by išlo o menší súbor, už v súčasnosti som začal fotiť sériu diptychov. Snažím sa zobraziť ľudí z môjho okolia, ktorí pre mňa niečo znamenajú. Diptych zachytáva fotografiu z minulosti, ktorú som v súčasnosti ešte raz odfotil. Čas posúva zmysel celej série na inú úroveň. Ukazuje nám ako sa ľudia menia, aspoň fyzicky. A je otázne či aj vo vnútri, kam sa dostali a čo dosiahli. Ako rýchlo ľudia stárnu, odchádzajú… A je veľmi podstatné, aby sme si uvedomili, že život je naozaj krátky. Je ale ťažké odpovedať na otázku čo by som najradšej odfotografoval. Rozhodne by som chcel v živote zachytiť fotografie, ktoré by mali hlbší ako len estetický význam.
Projekt WoL se rozrůstá velkým tempem. Přibývá i různých speciálních týdnů, které pojmou členové projektu originálněji než ostatní, kteří např. fotí standardně barevně nebo černobíle. Láká Vás nějaký speciální postup vytvoření týdne, a který „speciál“ přitáhl zatím nejvíc vaši pozornost?
Určite ma láka, len neviem či je to špeciálny postup. Rád by som nafotil týždeň analógovým fotoaparátom. Vlastne o jeden som sa už pokúšal, ale nejak mi fotolab stratil film. Chcel by som skúsiť rôzne druhy fotoaparátov. Možno by som sa pokúsil s jedným z nich spraviť ajjeden rok môjho života. Čoskoro budem mať k dispozícii Flexaret, tak ho určite využijem. Teším sa hlavne na „štvorcový formát“. Moju pozornosť pritiahli viaceré „špeciálne“ týždne. Najviac ma asi zaujali originálne prevedenia, ako napríklad týždeň odfotený prostredníctvomšachty Flexaretu alebo týždeň pozostávajúci len z autoportrétov autora. O niečo podobné som sa chcel pokúsiť aj ja. Je to príjemné nazrieť tak na úplne bežné dni.
Jednou z rubrik je i Týdny společností. Jaké společnosti v celosvětovém měřítku byste nejraději nakoukl, jak se říká, „pod pokličku“?
Táto rubrika patrí medzi moje obľúbené. Prostredníctvom ich týždňa môžeme nazrieť na miesta, kde by sme sa iným spôsobom nemohli pozrieť. Rád by som si pozrel týždeň od spoločnosti Apple alebo nejakej poprednej módnej značky. To sú veľmi atraktívne a zaujímavé miesta, myslím si, že nie len pre mňa.
Na WoL je zajímavé, že zde může přispět kdokoliv bez nároků na jakoukoliv fotografickou úroveň. To je narozdíl od většiny klasických internetových fotogalerií výjimečné. Vnímáte nějaké rozdíly např. mezi týdnem nafoceným mobilem či na automat nastaveným nejlevnějším kompaktem nebo týden nafocený profesionální technikou a zkušeným fotografem?
Je to naozaj výnimočné a práve to sa mi na tomto projekte páči. Môže sa pridať každý a nikto ho nebude kritizovať za počet pixelov alebo značku fotoaparátu. Rozdiely na základe vybavenia nerobím a to nie len vo WoL. Dobrá technika žiaľ ešte nikoho nezachránila. Keď to v sebe človek má, spraví dobré fotky aj s kompaktným fotoaparátom. Myslím, že dokonca už aj s mobilom. Je x ľudí čo má výbavu za tisíce euro a ich práca zato ani zďaleka nestojí. I keď niekto si myslí, že dnes už vie fotiť každý, veď stačí mať drahý fotoaparát. WoL to len potvrdzuje, videl som dobré týždne, ktoré neboli fotené profi zrkadlovkou a pokorili „profesionálov“.
Projekt WoL má jednak členy, kteří přispějí svým týdnem jen jednou a pak členy, pro které se projekt stal jistou součástí života. Časem zde budou i členové, kteří nafotí svůj rok života. Výše jste psal, že byste chtěl nafotit určitým fotoaparátem rok života. Chystáte se vydržet 365 dní dokumentovat svůj život a budete se snažit, aby byl něčím speciální?
Špeciálny by mohol byť mojím pohľadom na svet, ale to by museli posúdiť aj iní. Myslím, že aj bezprostredné zachytenie života môže byť špeciálne. Mám malú rodinu, priateľku, kamarátov, známych, študujem, stretávam rôznych ľudí, žijem v Bratislave – na Slovensku, … Možno by sa našiel niekto, koho by to zaujímalo.
Jak jste se o projektu dozvěděl a jak jste vnímal první reakce na Váš první týden?
O projekte som sa dozvedel v časopise FotoVideo. Trvalo ešte dlho, kým som sa aj ja odvážil spraviť svoj týždeň. I keď ma zaujala myšlienka projektu, v mojom okolí to nevyzeralo nijak zaujímavo. Nemyslel som si ani, že si môj prvý týždeň niekto všimne. Reakcie na neho boli pre mňa dosť prekvapujúce. Pomocou tohto projektu ľudia zistia, že aj bežné veci okolo vás sú pre ostatných zaujímavé.
Týdny Jána Skaličana
